Barokovo-klasicistický kaštieľ rodu Sztáray. Dnes sídlo Zemplínskeho múzea.
Kaštieľ – do dnešných dní zachované bývalé sídlo šľachtickej rodiny Sztárayovcov – patrí k najcennejším historickým architektúram na území Michaloviec. Od roku 1957 je sídlom Zemplínskeho múzea.
Budovy kaštieľneho komplexu sa nachádzajú v priestore pôvodne stredovekého hradu. Už v období renesancie prestavali využiteľné časti tejto kamennej architektúry na pohodlnejšie sídlo kaštieľneho typu. Počas barokovej prestavby v 18. storočí bolo pristavané prvé poschodie i veže k čelnej fasáde, zhotovili sa aj nové
schodištia. Na začiatku 19. storočia, počas poslednej veľkej prestavby – klasicistickej, staviteľ H. Koch pristaval prízemné bočné krídla, čím kaštieľ dostal pôdorys nepravidelného písmena U, vytvoriac tak tzv. čestné nádvorie (cour d’ honeur).
Sztárayovci vlastnili michalovský kaštieľ nepretržite od polovice 18. storočia do roku 1944.
S kaštieľom sú späté rozličné legendy – napr. o tajomnej podzemnej chodbe či o bielej pani.
V 19. storočí blízko kaštieľa postavili objekt honosnej koniarne s bytmi pre služobníctvo po stranách.
Neskororenesančná budova tzv. starého kaštieľa, situovaná v parku, bola postavená približne v polovici 16. storočia. Pôvodne slúžila na obytné účely ako samostatný kaštieľ, resp. kúria, neskôr sa začala využívať na hospodárske účely – sídlila tu aj správa sztárayovského majetku.
Rotunda a kamenná platňa s doteraz nerozlúšteným nápisom (objavená bola počas výskumu v interiéri rotundy) patria do dnešných dní medzi veľké záhady slovenskej archeológie.
Zvyšky rotundy s kruhovou loďou a podkovovitou apsidou, ktoré dokladajú udomácňovanie kresťanstva v regióne Zemplína, boli objavené a skúmané v 70. rokoch 20. storočia. Odborníci dodnes nemajú jednotný názor na datovanie tejto sakrálnej stavby. Podľa objaviteľa Jaroslava Vizdala bola rotunda zapustená do veľkomoravského horizontu – v jej okolí je totiž doložené osídlenie od 9. storočia (uvedené datovanie podporil aj historik Peter Ratkoš – rozmery michalovskej rotundy sú totiž takmer rovnaké ako rozmery rotundy v Ducovom a Nitrianskej Blatnici). Archeológovia Michal Slivka a Adrián Vallašek koncom 20. storočia michalovskú rotundu zaradili do neskoršieho obdobia – do 11. storočia. Okolie Michaloviec bolo v tom čase obsadené Maďarmi a len postupne sa začleňovalo do vznikajúceho uhorského štátu. Historik Ferdinand Uličný tvrdí, že rotundu dal okolo polovice 11. storočia postaviť uhorský kráľ – patrila mu totiž všetka pôda v krajine (z tohto obdobia pravdepodobne pochádza aj zachovaná rotunda v Horianoch – vo východnej časti ukrajinského mesta Užhorod). Rotunda zrejme slúžila ako spoločný farský kostol pre obyvateľov starších blízkych dedín. Okolo nej sa rozprestieral cintorín. Podľa názvu osady, ktorá tu vznikla, bola rotunda pravdepodobne zasvätená sv. archanjelovi Michalovi (uvedené patrocínium patrí medzi najstaršie – dostalo sa sem už v časoch zavádzania kresťanstva).
Datovanie rotundy teda do dnešných dní kolíše medzi 9. – 12. storočím s tým, že podobný typ stavieb ako michalovská rotunda sa budoval až do 13. storočia. S rotundou súvisí i niekoľko povestí či rozličných fám.
Do dnešných dní sa zachoval gotický zvon v kostolnej veži, v interiéri chrámu možno vidieť gotické pastofórium, neskororenesančný epitaf neznámeho šľachtica, barokový oltár z roku 1721 s mladším oltárnym obrazom Narodenia Panny Márie (oltár sem previezli z jezuitského kostola v Užhorode), pamätnú dosku (ako spomienku na obnovu kostola) z roku 1749, rokokovú kazateľnicu či patronátnu lavicu z 19. storočia. Nad hlavným vstupom do chrámu je umiestnená pamätná doska s nápisom z roku 1784.
Zvedavosť dnes vyvolávajú tunajšie krypty, v ktorých sú pochovaní členovia rodín patrónov kostola (pochovanie v krypte si mohli veriaci zaplatiť ešte v druhej polovici 18. storočia), i zbrane, ktoré vraj mali koncom 18. storočia v útrobách chrámu ukryť sprisahanci proti panovníkovi.
Gréckokatolícky Chrám sv. Ducha z rokov 1934 - 1935, postavený v neobyzantskom slohu.Základy kláštora redemptoristov začali kopať v septembri 1930, posviacka základného kameňa kláštora sa uskutočnila 12. októbra 1930, stavebné práce boli ukončené v roku 1931 (zrealizovala ich stavebná firma Rozhon). V rokoch 1934 – 1935 firma michalovského staviteľa Juraja Byrtusa vybudovala samotný Chrám Zoslania sv. Ducha v neobyzantskom slohu.
Úsilím všetkých zainteresovaných strán bol chrám za niečo viac ako rok dokončený, posviacku vykonal biskup Alexander Stojka dňa 29. septembra 1935. Na slávnosti sa zúčastnilo okolo 50 kňazov a asi 15 000 veriacich. Do nového chrámu boli následne prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky. Rozpísanie nových ikon bolo zverené užhorodskému maliarovi Jozefovi Bokšaymu, návrh architektúry ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice a žertvenika vyhotovil Vladimír Sičinský. Interiér chrámu sa zariaďoval postupne.
Po zásahu štátnej moci do cirkevných pomerov patril chrám v rokoch 1950 – 1990 pravoslávnej cirkvi (stal sa katedrálou, zasvätenou sv. Trojici). V rokoch 1986 – 1988 v interiéri pribudli nástenné ikony v nadživotnej veľkosti, ktoré rozpísali ikonopisci zo Sovietskeho zväzu (pomáhali im tiež dvaja slovenskí bohoslovci).
V súčasnosti kláštor i chrám opäť patria pôvodným majiteľom – redemptoristom.
Pred niekoľkými rokmi boli do bočného oltára v chráme slávnostne uložené pozostatky blahoslaveného Metoda Dominika Trčku. Pri chráme stojí zvonica, v ktorej sú umiestnené 3 zvony (posvätili ich v 30. rokoch 20. storočia).
Gréckokatolícky farský Chrám Narodenia Presvätej Bohorodičky
V polovici 18. storočia bohoslužby pre michalovských uniatov (neskôr gréckokatolíkov) vysluhoval v tunajšom rímskokatolíckom kostole duchovný z Topolian (išlo o samostatnú obec, ktorá je dnes už miestnou časťou Michaloviec). To, že by priamo v Michalovciach stál gréckokatolícky chrám, nespomína ani jágerský rímskokatolícky biskup v kanonickej vizitácii z roku 1773.
Nejasnosti okolo počiatku výstavby miestneho gréckokatolíckeho chrámu boli podnetom pre vznik rozličných, zatiaľ však nepodložených verzií. Prvá tvrdí, že na mieste terajšieho chrámu stála predtým drevená „cerkev“ východného obradu. Ďalšia spomína, že na ceste z Košíc do Mukačeva sa v Michalovciach údajne zastavila imperátorka Mária Terézia a keď videla nedokončený chrám (vystavaný bol len po okná, pokrývala ho slama a v takýchto podmienkach sa konali bohoslužby – výstavbu vraj prerušila cholera), poslala sem 28 robotníkov, aby chrám dobudovali.
Nad hlavným vstupom do tohto sakrálneho objektu sa nachádza rokoková kartuša, na ktorej je dvojhlavý orol s cisárskou korunou a nápisová stuha v cyrilike s náboženským obsahom – vidno tu tiež rok, zrejme datujúci stavbu. Barokovo-klasicistický gréckokatolícky chrám bol úplne dostavaný podľa plánov tereziánskej stavebnej komory pravdepodobne až v roku 1787. Chrámový mobiliár pochádza najmä z 20. storočia, maľby na stenách a strope interiéru sú z roku 1985.
Pôvodná „varošska chiža“ stála neďaleko rímskokatolíckeho farského kostola, od roku 1880 samospráva sídlila v súkromnej budove na Hlavnej ulici.
V rokoch 1927 – 1928, na mieste bývalého súkromného domu, postavila firma Barkány z Prešova pre michalovskú samosprávu novú budovu (jej projekt vypracoval Ľudovít Oeschläger). Chýbajúce peniaze na dostavbu celého objektu získalo mesto predajom „Bazárov“ nájomníkom (tie sa nachádzali na opačnom konci námestia).
Časť priestorov v novopostavenom komplexe samospráva prenajímala – sídlila tu napr. lekáreň, banka, tlačiareň a vychýrená cukráreň Ďuročík.
Na pôvodne sledovacej veži, ktorá uľahčovala prácu miestnym hasičom, v neskoršom období pribudli hodiny. V 80. rokoch 20. storočia bola strecha a povala budovy poškodená rozsiahlym požiarom.
Pred radnicou sa v minulosti nachádzal i jediný parčík na Hlavnej ulici – tvorili ho tri ohradené plochy vedľa seba. V rokoch 1928 – 1939 stála na prostrednej ohradenej trávnatej ploche (na vyššom podstavci) bronzová busta Adolfa Dobrianskeho ako symbol spoločnej práce Slovákov, Rusínov – Ukrajincov a Čechov na budovaní Československej republiky (pre zaujímavosť môžeme ešte uviesť, že v roku 1939 ju dalo mesto demontovať a následne bola uložená na povale radnice – po druhej svetovej vojne bustu znovu odhalili pred bývalým kinom Capitol, resp. Mier, neskôr ju preniesli k budove strednej zdravotníckej školy a umiestnili na roh Dobrianskeho ulice; odtiaľ ju však v polovici 90. rokov 20. storočia odcudzili a predali do zberne surovín – tu sa síce našli jej časti, no zlodeji ostali dodnes nepotrestaní). V prvých dňoch po oslobodení mesto parčík scelilo a na znak úcty tu pochovali padlých vojakov sovietskej Červenej armády (tento provizórny cintorín bol ale zrušený už v roku 1945).
Budovu postavili v klasicistickom štýle s drobnými pseudorokokovými výjavmi na fasáde, vo dvore sa nachádza malé átrium. Na prízemí objektu v minulosti takmer nepretržite sídlila banka (najdlhšie Tatrabanka, resp. Štátna banka československá), ostatné priestory, orientované do ulice, zaberali obchodíky a drobné prevádzky s rozličnými službami, na poschodí boli ambulancie, kancelárie právnikov a bytové priestory.
Plastiky včiel, remeselníkov, hospodárov a lodníkov na priečelí mali znázorňovať pracovitosť, úle zasa sporivosť.
Dnes v budove sídli Zemplínske osvetové stredisko, nachádza sa tu tiež reštaurácia, redakcia regionálnych novín a ďalšie organizácie.
V poslednom čase je veľmi sympatická snaha o „znovuoživenie“ tunajšieho bankového trezora.
Neďaleko budovy, na konci Gorkého ulice, je situovaný historický objekt bývalého michalovského kina Capitol z rokov 1927 – 1929.
V rokoch 1905 – 1906 si na mieste svojho zboreného domu jeden z najbohatších Michalovčanov – Gabriel Strömpl – dal postaviť nový poschodový hotel „Zlatý býk“, ktorý bol odvtedy najväčším a najreprezentatívnejším zariadením svojho druhu v celom mestečku. Samotná rodina Strömplovcov vlastnila i niekoľko miestnych mäsiarstiev – a práve vďaka tejto skutočnosti zdobí priečelie bývalého hotela pozlátená hlava býka.
V rozsiahlych priestoroch tohto objektu sa nachádzala krčma, kaviareň s cukrárňou, hotelová reštaurácia, veľká sála na hostiny či tanečné zábavy, ubytovacia časť, nájomné priestory, kancelária, pekná terasa, garáže, autoopravovňa či čerpacia stanica. Vo veľkej sále sa konali nielen rozličné schôdze predstaviteľov mesta a politických strán či spolkov, ale tiež zábavy a plesy. Počas svojej existencie zažila budova i obdobie „hodinového hotela“, hrali sa tu divadelné ochotnícke predstavenia, konali prvé zasadnutia komunistov po prevzatí moci či školenia členov ľudových milícií.
Dnešnú podobu získala budova v roku 2001 – po ukončení rekonštrukčných prác.
Okolo roku 1912 lekárnik a bankár, jeden z najbohatších a najvplyvnejších Michalovčanov – Bartolomej Czibur – inicioval prestavbu tejto budovy v štýle uhorskej secesie. Objekt tak radikálne zmenil svoj vzhľad (miestne dobové noviny budovu nazývali „ozdobou Hlavnej ulice“). Po úpravách tu sídlili rozličné banky, od 50. rokov bola v objekte knižnica – dnes celý komplex slúži zdravotníctvu.
To, že pôvodne išlo o bankovú budovu, potvrdzujú i architektonické prvky na priečelí – úľ na hlavnom štíte a reliéfy kováča a kosca medzi oknami.
Samotný objekt Groszovho paláca bol vybudovaný okolo roku 1905 v štýle miestnej secesie maďarskej proveniencie (architektmi budovy boli G. Papp a F. Szabolcs, pôvodným priezviskom Grosz – názov paláca je preto odvodený od jeho mena).
Objekt je typický svojou nárožnou štvorcovou vežou, ukončenou kladivami – symbolom hutníctva. V krídle do ulice sa pôvodne nachádzal hotel, zvyšok slúžil na bývanie.
Budovu dlhodobo vlastnila rodina Durschlagovcov.
V medzivojnovom období v objekte sídlila Dunajská banka, neskôr Sedliacka banka, nachádzalo sa tu tiež zlatníctvo, hodinárstvo, obchody, reštaurácia, kancelária či byt.
Po druhej svetovej vojne tu bola umiestnená lekáreň, časť priestorov slúžila aj pre potreby Bistra (išlo o služby rýchleho občerstvenia).
V druhej polovici 19. storočia tu bol umiestnený slúžnovský úrad. V povedomí ľudí však objekt zostal ako sídlo súdnej moci s vlastnou väznicou – do dnešných dní sa preto zachovalo pomenovanie „starý súd“.
Budova svoj vzhľad zmenila niekedy po roku 1927, keď k nej pristavali nové krídlo – zmenila sa tiež fasáda. Za komplexom bola v minulosti i väznica – väzenské cely sa nachádzali aj pod budovou.
V roku 1919 sa objekt smutne preslávil v súvislosti s nariadenou popravou jedného Michalovčana židovského pôvodu.